ŠKOLSKY PSYCHOLÓG

Dôvody prečo vyhľadať psychológa sú rôzne vzhľadom k tomu, v akej životnej situácii sa človek nachádza a aké sú jeho prostriedky, ktoré môže na zvládnutie tejto situácie využiť. Návšteve psychológa môže predchádzať niekoľko malých rozhodnutí, ktoré sú, ale v celkovom procese rozhodovania kľúčové. V tomto článku sa budem venovať tomu, ako tento rozhodovací proces prebieha, prečo prebieha, aký môže byť jeho výsledok a aké faktory sa podieľajú na finálnom rozhodnutí.

Prvý impulz spúšťajúci uvažovanie o tom, či by človek mal vyhľadať pomoc môže byť rôzny. Zvýšená úroveň stresu, vysoké nároky na výkon zo strany školy, od rodičov, z práce, pocity strachu, úzkosť, diagnostikovaná psychická porucha, nadmerná únava, pocity osamelosti a pod. To sú len niektoré z dôvodov, prečo vyhľadať odbornú pomoc.

Yalom hovorí, že „Pacienti vyhledávají psychoterapii, aby se jim ulevilo v nějakém trápení.“ (Yalom, Elkin, 2004, in Vybíral, 2016, s. 14-15).

Prvou prekážkou, ktorá tomu môže zabrániť, je dostupnosť pomoci. Niekedy sa zdá, že človek sa nemá na koho obrátiť a je na tomto svete ako keby sám. Pravdou však je, že na školách sa dnes už stále častejšie vyskytuje školský psychológ, ktorého prácou je byť tam pre študentov a počúvať ich. Rovnakú príležitosť majú aj zamestnanci väčších korporátov, pre ktorých sú tu pracovní psychológovia. Kto takúto možnosť nemá, dokáže sa k psychológovi dostať pomocou pár klikov napríklad cez portál ksebe.sk alebo hedepy.sk, poprípade sú tu služby ako napríklad IPčko.sk pre študentov a mladých ľudí.

Bagatelizovanie vlastných problémov

Druhou zdanlivou prekážkou môže byť vlastné bagatelizovanie. Určite to každý z nás pozná aj v úplne iných situáciách. Máme pocit, že naše problémy nie sú dostatočne závažné a relevantné na to, aby sme ich niekomu vešali na nos a rozprávali o nich. Toto sa človeku môže zdať ako dostatočne dobrý dôvod na to zahodiť ideu navštíviť psychológa.

Háčik je však v tom, že každý deň sa v našich životoch zbierajú ďalšie a ďalšie maličkosti, problémy a konflikty. Podľa výskumov majú tzv. daily hassles, v preklade každodenné alebo nahromadené starosti, na naše zdravie podstatný vplyv. DeLongis, Folkman a Lazarus (1988) zistili prepojenie každodenného stresu a zdravotných problémov ako nachladenie/chrípka, bolesť hrdla, hlavy a chrbta. Čím dlhšie si tieto starosti a  problémy, zbierame, tým viac sa hromadia.

To, že niekto má ťažkosti, ktoré sa mne subjektívne zdajú byť horšie ako moje, ešte neznamená, že ja pomoc nepotrebujem. Psychológ je človek, ktorý má za sebou niekoľkoročné štúdium, počas ktorého sa pripravuje na pomoc ľuďom s problémami v oblasti školy, vzdelávania, vzťahov, rodiny, straty, nadmerného stresu, úzkosti alebo čohokoľvek iného. Preto pre neho nie je problém venovať sa akejkoľvek aj na prvý pohľad malej starosti.

Skúsme si to otočiť: Nikoho problém nie je taký malý, aby si nezaslúžil pozornosť a riešenie. Žiadny môj problém nie je taký nepodstatný, aby som sa tváril/la, že neexistuje.

Osobitou prekážkou na ceste k psychológovi môže byť aj pocit, že ide o zlyhanie. Ani neviem spočítať koľkokrát som už od rôznych ľudí počula vetu: „To som na tom až tak zle, že musím ísť k psychológovi?“ Nie, nie si. Si na tom len tak zle ako si to sám/sama dokážeš pripustiť. Mať niečo, čo neviem sama vyriešiť a potrebujem pri tom pomoc, neznamená, že som na tom „zle“. Ako je to vlastne byť zle? A kedy som na čom zle? Pripustiť si, že niečo nezvládam nie je slabošské, ale normálne. Uvedomiť si, že chcem riešiť niečo, čo ma trápi, nie je zveličovanie zlej nálady a emócií, ale je to hrdinské. Najviac odvahy si vyžaduje priznať si problém a ešte hádam viac, požiadať o pomoc. Aj keď mám pocit, že v posledných rokoch sa názory spoločnosti v tomto smere pohli k pozitívnejšiemu pólu, stále nie sme na konci cesty. Tam budeme až v momente, keď priznania:

„Bola som u psychológa.“ alebo  „Chodím k psychológovi.“  

vyvolajú reakcie ako:

„Wau. A cítiš sa dobre? Si spokojná?“ „Áno, aj ja som bola, tiež som mala veci, ktoré som si chcela vyriešiť.“

Na konci cesty budeme chcieť ísť, aby nám bolo lepšie, a nie musieť ísť, lebo sme na tom až tak zle.

Čo sa bude diať, keď pôjdem k psychológovi alebo psychologičke?

Človek sa jednoduchšie dokáže pripraviť na stresujúce situácie, ak vie, čo v nich môže očakávať.

Aby som teda opäť trochu zmiernila strach so stretnutia s psychológom, vysvetlíme si ako takéto stretnutie vyzerá.

V úvode stretnutia môžete očakávať, samozrejme, predstavenie a krátky „small talk“. Psychológ je tiež len obyčajný človek ako každý iný s tým rozdielom, že má vyštudovanú iný odbor ako váš zubár, bankár alebo kozmetička.

MÝTUS

Dovolím si zbúrať jeden z mýtov, s ktorým sa ako študentka psychológie sama občas stretávam: Nie je pravdou, že vieme čítať myšlienky. Nevieme. Niekedy by sme možno chceli, ale aj tak nás to nikde neučia. Takže sa nemusíte báť toho, že už medzi dverami o vás psychológ všetko zistí. Po tomto úvodnom zoznámení väčšinou dostane priestor klient, aby ozrejmil dôvod stretnutia. Nasleduje rozhovor. Celé stretnutie môže trvať rôzne dlho, ale väčšinou ide o približne 50 minút. Možno sa to zdá ako veľmi dlhý čas, ale v skutočnosti to zbehne rýchlo a človek si to ani nestihne uvedomiť.

Čo klienta môže počas stretnutia prekvapiť je fakt, že psychológ mu nedá riešenie na jeho problém. Nemáme žiaden zakladač plný opisov prototypických ťažkostí klientov a ich ideálnych riešení.

Máme však čas a možnosť počúvať, a ako sami možno zistíte, to je niekedy viac ako akákoľvek vymakaná stratégia riešenia problémov. Ako o tom píše Rogers: „Klient se hned na počátku dozvídá, že poradce nemá odpovědi, ale že poradenská situace poskytuje příležitost, při níž klient může s pomocí pracovat na vlastních řešeních svých problémů.“ (Rogers, 2020).

 

Autorka: Dominika Petrilová – študentka psychológie

 

 

Zdroje:

DeLongis, A., Folkman, S., & Lazarus, R. S. (1988). The impact of daily stress on health and mood: psychological and social resources as mediators. Journal of personality and social psychology, 54(3), 486–495. https://doi.org/10.1037//0022-3514.54.3.486

Rogers, C. R. (2020). Teorie terapie a osobnosti a další práce z let 1942 – 1987. Praha: Portál.

Vybíral, Z. (2016). Jak se stát dobrým psychoterapeutem. Praha: Portál.

Yalom, I., Elkin, G. (2004). Každý den o trochu blíž. Praha: Portál.

Prebrané z webstránky www.portalskolskejpsychologie.sk